utorok, 24. apríla 2012

Ľudská prirodzenosť a slobodná vôľa


Tento text vznikol ako stredoškolská úloha na občiansku náuku. Som si vedomý toho, že moje znalosti z oblasti filozofie sú extrémne obmedzené a tieto „Sarterove tvrdenia“ sú možno vytrhnuté z kontextu. Moje argumenty v tomto prípade, by asi bolo lepšie brať ako argumenty proti takýmto tvrdeniam, nie priamo proti Sartrovi.



Sartre je filozof, s ktorým v mnohých veciach súhlasím. Písať však o tom, v čom s ním súhlasím, nepovažujem za konštruktívne a tak sa namiesto toho pokúsim poukázať na to, v čom sa evidentne mýlil.
Sartre  tvrdil, že  ľudia nemajú pred tým, ako začnú existovať, žiadnu esenciu, keďže neexistuje žiadny stvoriteľ, že neexistuje ľudská prirodzenosť a všetko, čím sme, sa vyvíja až po našom vzniku, teda počas nášho života. Na tejto pozícii dobre vidno, že autor nemal dostatočné (možno ani základné) znalosti o vede svojej doby a neobťažoval sa svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. Keby sa o to bol aspoň trochu snažil, iste by bol pochopil, že na to, aby existovala ľudská prirodzenosť, netreba stvoriteľa. Ľudská prirodzenosť, teda súhrn vlastností, ktoré vyčleňujú naše miesto v ríši zvierat (a sú často veľmi podobné vlastnostiam iných primátov a cicavcov), je prirodzeným dôsledkom evolúcie (a zákonitostí genetiky, ktoré boli už aj v jeho dobe veľmi dobre známe). Dokonca ešte počas jeho života, konkrétne v roku 1978, vyšla veľmi významná kniha Edwarda O. Wilsona „On human nature“, ktorá prezentuje jasne a zrozumiteľne enormné množstvo dôkazov o tom, že ľudská prirodzenosť existuje. Táto publikácia okrem iného vyhrala Pulitzerovu cenu a dala vzniknúť sociobiológii, ktorá sa dnes zvykne častejšie označovať ako evolučná psychológia.
Ďalším, podľa mňa chybným, Sartrovým tvrdením je, že každý je absolútne slobodný v tom, ako utvára svoju osobnosť a aký život prežíva. V prvom rade, človek si nevyberá okolnosti svojho narodenia, prostredie, v ktorom vyrastá, zdravie a ani genetické predispozície, ktoré formujú jeho charakter. Človek je do veľkej miery produktom vplyvov vonkajšieho prostredia a svojou slobodnou vôľou na tom môže zmeniť len málo, respektíve nič. Slobodná vôľa totiž neexistuje. Slobodná vôľa je len silným subjektívnym klamom, ale ak chceme byť intelektuálne čestní, musím priznať, že nič také neexistuje. Nervové impulzy v našom mozgu sú formované podľa fyzikálnych zákonov vzhľadom na okolité prostredie a keďže vesmír je deterministický, to ako sa zachováme, je dopredu dané od počiatku vesmíru. Prvotné rozloženie častíc všetko rozhodlo, ostatné je len priamym dôsledkom platnosti fyzikálnych zákonov. Slobodná vôľa sa však dá vyvrátiť aj experimentmi. Ak vedci napoja váš mozog na MRI a dajú vám vybrať si medzi dvoma obrázkami, budú vedieť ako sa rozhodnete skôr, ako vy, vaše podvedomie to určuje za vás. Táto skutočnosť sa dá dobre demonštrovať aj bez použitia MRI na jednoduchom experimente. Vyberte si jedno číslo od plus nekonečna po mínus nekonečno, kľukne to môže byť aj iracionálne číslo, pokúste sa ho vybrať tak, aby ho nikto neuhádol a keď si nejaké vyberiete, skúste sa zamyslieť nad tým, prečo ste si vybrali práve to a nie iné. Odpovedať na túto otázkou pomocou slobodnej vôle je nemožné. To vaše podvedomie určilo, aké číslo si nakoniec vyberiete, tak ako určuje, akú farbu máte radi a akú nie. Keď sa táto skutočnosť rozoberie do detailov, v skutočnosti každý aspekt vášho života kontroluje čisto vaše podvedomie už len tým, že vytvára vaše preferencie. Rozhoduje čo máte a nemáte radi.

Matt Ridley: keď nápady majú sex

Fascinujúca prednáška od Matt Ridleyho, človeka ktorého knihy ma ako prvé nadchli pre evolučnú biológa, naozaj odporúčam pozrieť si , dajú sa v nej zapnúť aj slovenské alebo české titulky a okrem iného sa z nej človek dozvie že obchod je 10 krát starší ako poľnohospodárstvo a nikto na svete nevie ako vyrobiť počítačovú myš. 

           

pondelok, 23. apríla 2012

Namyslenosť vedy


V poslednej dobe som sa niekoľko krát stretol s tvrdením, že  „uctievanie“ rozumu vedie k arogancii. Veda nás vraj robí namyslenými, zabúdame na pokoru a staviame pomníky svojim schopnostiam.  Musím povedať, že s tvrdeniami tohto typu kategoricky nesúhlasím a v skutočnosti zastávam presne opačný názor. Dobrá veda ničí pýchu, ktorú tisícky rokov budovala naša nevedomosť a povery.

Ľudia mali o sebe od nepamäti veľmi vysokú mienku. Prakticky každý kmeň mal vlastné mýty, ktoré hovorili o jeho špeciálnom postavení vo svete. Vo väčšine z nich bolo všetko čo existovalo stvorené práve pre ľudí, najčastejšie práve pre konkrétny kmeň.  Tisícky rokov sme verili, že žijeme v strede vesmíru, že Zem je doska a Slnko, hviezdy a Mesiac nad ňou visia pre náš úžitok.  Bola to práve veda, ktorá najprv ukázala, že Zem je guľatá, potom,  že Slnko sa neotáča okolo nej, ale ona okolo neho a nakoniec, že naše miesto vo vesmíre nie je až také výnimočné, ako sme si mysleli. Ba práve naopak, v porovnaní so zvyškom vesmíru je naša planéta len bezvýznamná štipka prachu roztrúsená medzi hviezdami.  Veda nám zobrala naše privilegované  postavenie vo vesmíre a uštedrila tak ľudskej pýche tvrdý úder, no rozhodne nie jediný. Sme druh, ktorý má pýchu v génoch natoľko, že prakticky každá oblasť vedeckého bádania prichádza do konfliktu s našou namyslenosťou.  Momentálne je asi najvýraznejším bojiskom konfliktu medzi ľudským egom a vedou otázka evolúcie. Ľudia sa od nepamäti dištancovali od zvierat. Tým nemyslím, že by sme sa ich ostýchali využívať, to nie, práve naopak, no vždy sme brali ako samozrejmosť, že my zvieratá nie sme, sme niečo úplne iné a celý zvyšok prírody je tu len pre náš osoh, alebo preto, aby nám spôsoboval problémy.  Tento pocit výnimočnosti sa ešte stále silne prejavuje v našej kultúre napríklad aj tým, že je brané ako urážka, ak označíte nejakého človeka za zviera. Veda nás však učí, že presne to sme, zvieratá. Nie je v tom žiadna urážka, žiadny skrytý význam, len skutočnosť taká, aká je. Dnes žiadny človek pri zmysloch nepochybuje, že patríme medzi cicavce a v nich do užšej skupiny našich príbuzných, primátov. Jediným logickým vysvetlením tohto zjavného faktu je evolúcia a hoci mnohí ľudia sa snažia tvrdiť, že nič také ako evolúcia neexistuje, všetky fakty ukazujú pravý opak. Je to len pýcha a nič viac, čo ľuďom bráni akceptovať tento fakt, ako keby bolo niečo zlé, že sú šimpanzy našimi „bratrancami“ a predkovia našich predkov stovky tisíc generácií dozadu boli aj predkami ich predkov. Nie je žiadna hanba priznať si, že sme čím sme, vedomosť, že sme „len“ zvieratá nás ako ľudí v ničom nezmení. Budeme našťastie, či bohužiaľ, stále úplne rovnakí,  možno len s väčšou ochotou pozerať sa s otvorenými očami na svet okolo nás.