Blog na ktorom sa vyskytuje z každého rožku trošku akurát že niektoré trošky sú väčšie ako iné a zopár rožkom sa radšej úplne vyhýba.
nedeľa 18. decembra 2011
Hitchens je mŕtvy
Posledné dny som bol na cestách a nemal prístup k internetu a preto hoci som zaregistroval správu o smrti Christopher-a Hitchens-a nemal som možnosť sa k tejto veľmi smutnej udalosti vyjadriť. Dnešok možno nieje ten najvhodnejší deň kedže zomrela ďalšia významná osobnosť síce skôr lokálneho významu, Václav Havel. No po pravde táto informácia vo mne nevyvolala ani z ďaleka toľko emócií ako smrť Hitchens-a. Na tému jeho smrti toho bolo za posledné dny napísaného veľa a myslím že len ťažko môžem vysloviť niečo čo na túto tému ešte nepadlo. No v každom prípade chcem verejne hoci s oneskorením povedať že hoci som so všetkými názormi Christopher-a Hitchens-a nesúhlasil s podstatnou väčšinou tomu tak bolo. Svet ho bude postrádať. Teraz treba už len dúfať že sa nájdu ďalší ľudia ktorý sa nebudú báť hovoriť nahlas neprikrášlenú pravdu aj vtedy keď ju ostatný nebudú chcieť počuť.
pondelok 12. decembra 2011
Je nás 7 miliárd
Už viac ako mesiac žije na Zemi
oficiálne 7 miliárd ľudí. Od začiatku priemyselnej revolúcie vďaka zvyšujúcej
sa životnej úrovni, veľkým pokrokom v medicíne, lacnej energii a v neposlednom
rade vďaka zelenej revolúcii v polovici 20. storočia rastie ľudská
populácia prakticky exponenciálne. Vždy som sa zaujímal o mikroorganizmy,
občas si dokonca nejaké, hlavne tie prokaryotické, pestujem, no skrátka, mám
k nim vzťah. Prečo to spomínam? Pretože exponenciálny rast má naša
populácia s ich populáciami spoločný. Áno, uznávam, porovnávať ľudí s baktériami,
mikroskopickými hubami, riasami, či prvokmi nie je práve typické, no ja mám
pocit, že to v tomto prípade vôbec nie je také nezmyselné, ako by sa mohlo
zdať.
Čas,
za ktorý sa rozdelí priemerná baktéria je zhruba 20 minút. Pri takejto
rýchlosti by teoreticky dokázalo z jednej bunky za 48 hodín vzniknúť 2,5*1043
buniek. V skutočnosti také enormné množstvo nikdy nevznikne a to
jednak preto, že sa z prostredia relatívne rýchlo vyčerpajú dostupné
živiny a súčasne sa nahromadia produkty bunkového metabolizmu
v takých koncentráciách, ktoré sú pre bunky škodlivé a ak ich
neusmrtia, zabránia im rozmnožovať sa. (Hudecová, 2011)
Z vyššie
uvedených informácií vyplýva, že baktérie sa nerozmnožujú vždy rovnakou
rýchlosťou, ale prechádzajú niekoľkými fázami. Prvou fázou je takzvaná Lag fáza
- v tejto fáze sa bunky nerozmnožujú, ale len naberajú objem, dalo by sa
povedať, že si zvykajú na nové prostredie, táto fáza sa líši dĺžkou podľa druhu
a okolností. Nasleduje krátka fáza zrýchleného rastu a hneď za ňou sa
bunky začínajú množiť exponenciálne - počas tejto fázy sa bunky delia
najrýchlejšie a veľkosť populácie prudko narastá. Nasleduje krátka fáza
spomaleného rastu, ktorá je dôsledkom toho,
že sa znížila koncentrácia živín a koncentrácia baktérií začala byť
taká veľká, že produkty ich metabolizmu pre ne začínajú byť toxické. Situácia
sa od tohto okamžiku už len zhoršuje, až je koncentrácia živín natoľko nízka
a toxínov je tak veľa, že sa počet buniek, ktoré odumrú, vyrovná počtu novovzniknutých buniek
a veľkosť populácie sa nemení, tým začína stacionárna fáza - buniek postupne odumiera stále viac a viac,
veľkosť populácie sa začne postupne, no neodvratne znižovať.
Keď
už máme jasno v tom ako to vyzerá s baktériami, mohli by sme sa
pozrieť na to, ako sa zatiaľ darí ľuďom. Väčšinu histórie ľudského druhu rástli
naše počty len veľmi pomaly a celosvetová populácia sa držala hlboko pod
jednou miliardou. Až v antike sa situácia trošku zlepšila a hoci sme
stále boli ďaleko od miliardovej hranice, už sa aspoň dalo hovoriť
o stovkách miliónov. Miliarda živých ľudí chodila po Zemi prvý krát v osemnástom
storočí, ktoré bolo aj dobou priemyselnej revolúcie, štartéra našej fázy exponenciálneho
rastu, ktorej dôsledkom je, že dnes, ledva o tristo rokov neskôr, chodí po
Zemi sedem miliárd ľudí. Ale vlastne načo to píšem, keď lepšie ako sto slov,
poslúži jeden graf?
Na
prvý pohľad sa druhý graf zdá výrazne odlišný od toho prvého, je tomu však
skutočne tak? Pozrite sa naň ešte raz a skúste si predstaviť, ako by
vyzeral, ak by lag fáza bola dlhšia ako exponenciálna fáza a graf by sa
snažil aspoň približne odrážať reálne počty buniek v miliardách, teda
počas lag fázy by populáciu tvorili napríklad desiatky buniek, inak povedané
nula miliárd a na konci exponenciálnej fázy by ich bolo napríklad toľko,
koľko všetkých ľudí na Zemi, teda sedem miliárd. Časť prvého grafu od začiatku
lag fázy do konca exponenciálnej fázy, by po úprave vyzerala napríklad takto.
Myslím
si, že teraz už väčšina ľudí podobnosť vidí. Samozrejme, podobnosť ešte nič
neznamená. Problém je však v tom, že exponenciálny rast našej populácie je
závislý, rovnako ako u baktérií, od dostatku živín, u ľudí pod nimi
nemyslím len jedlo, ale aj fosílne palivá a ostatné suroviny, na ktorých
je naša spoločnosť odkázaná. Presne tak ako baktériám vždy dôjdu živiny
a produkty ich metabolizmu sa pre ne stanú toxické, aj ľudstvo časom nevyhnutne vyčerpá zásoby fosílnych
palív, ak nás neprestane pribúdať,
nebudeme mať dostatok pôdy, aby sme sa
uživili a možno nakoniec budú produkty našej civilizácie také
škodlivé, že už nikdy nenájdeme dosť sily na to, aby sme napravili škodu.
Na
rozdiel od baktérií sme však schopní predvídať dôsledky našich činov. A
hoci doteraz rast našej populácie vyzeral skoro ako rast tých bakteriálnych,
ešte je čas zabrániť tomu, aby sme s nimi zdieľali aj fázu nedobrovoľnej
stagnácie a neodvratného vymierania. Je síce pravda, že ak sa ľudstvu
v budúcnosti nepodarí osídliť iné planéty, skôr či neskôr iste vymrie,
s tým sa však budú musieť popasovať iné storočia, my im k tomu musíme
dať príležitosť a odvrátiť najprv tieto aktuálnejšie hrozby. Všetky naše
problémy majú iste riešenie, no cesta k nim vedie jedine pomocou vedy a snahy
pochopiť, ako vesmír funguje a čo
musíme urobiť preto, aby sme si svoje miesto v ňom zaslúžili. Toto tvrdenie je
možno pre mnohých až smiešne samozrejmé. Naša spoločnosť sa však podľa neho ani
zďaleka nespráva a je len na nás, aby sme sa to pokúsili zmeniť.
Zdroje:
Hudecová,
D. – Šimkovič, M.: Mikrobiológia.
Bratislava: 2009, 127 s. ISBN
978-80-227-3194-2
Grafy: rast baktérií , rast ľudskej populácie
Grafy: rast baktérií , rast ľudskej populácie
sobota 10. decembra 2011
Beyond Belief, Steven Weinberg (Odkaz + preklad)
V tejto prednáške z roku 2006 Steven Weinberg, známy
americký fyzik, ktorý dostal v roku 1979 Nobelovu cenu za model zjednocujúci
slabé a elektromagnetické interakcie a predpoveď existencie neutrálnych prúdov,
rozpráva o konflikte medzi vedou a
náboženstvom.
Voľný slovenský preklad:
Spomenul som tri sféry nepriateľstva:
1. Prírodné zákony dávajú ruky boha do reťazí
2. Veda
zobrala človeku centrálnu rolu (vo vesmíre)
3.
Poskytuje alternatívne vysvetlenia
Ale je tu ďalšia oblasť, ktorá je možno najhlbšou
v konflikte medzi vedou a náboženstvom, hoci si myslím, že nie je
spomínaná tak často. Je to metóda prístupu k pravde. Náboženstvo sa
prevažne odvoláva na autoritu a to buď na autoritu posvätného textu ako v sunnitskom
islame a protestantskom kresťanstve alebo na text spolu
s náboženskými vodcami, ktorí sú božsky inšpirovaní na ich interpretovanie,
ako je tomu v šídskom islame a u rímskych katolíkov. My vo svete vedy
nič také nemáme. A chcem jasne zdôrazniť, my máme hrdinov, vedcov, voči
ktorým máme obrovský rešpekt. Ale oni nie sú autority, za ktorými ideme pre
riešenia vedeckých problémov. Napríklad v mojom obore je určite Einstein
najväčší hrdina dvadsiateho storočia. Ale nikto, kto dnes argumentuje
o teórii gravitácie, by nerozhodol problém referovaním späť na Einsteinove
publikácie z 1915, 1916. Dnes vieme, že každý primerane dobrý vysokoškolák
(pred dokončením magisterského štúdia) rozumie všeobecnej relativite lepšie,
ako jej rozumel Einstein. Získali sme vedomosti, pokročili sme. A tak vo
vede nemáme prorokov, máme hrdinov, ale nie prorokov. Myslím si, že ďalší
rozdiel v prístupe k pravde je, že vo vede sa veľmi snažíme odstrániť
vplyv túžobných želaní, pričom u tak veľa náboženských myšlienok sa zdá, že
nie sú ničím iným. „Musím veriť v posmrtný život, lebo ako by som zvládol
čeliť tomu, že môj život skončí smrťou.“ Avšak jedna vec, ktorú veda nedokáže
robiť o nič viac ako náboženstvo, je opodstatniť samu seba. Ako David Hume
chápal už dávno „nemôžete použiť vedecké argumenty ako opodstatnenie pre vedú
samú, pretože to je kruhový argument.“ Je to morálna voľba medzi metódami
prístupu k pravde náboženstva – odvolávanie sa na autority, hľadanie vecí,
o ktorých veríme, že nás spravia šťastnými a prísnejšej na seba sa
odvolávajúci prístup k náboženskej pravde. Pre mňa je morálna voľba jasná,
ale je to morálna voľba a taká, o ktorej sa, myslím si, nedá
argumentovať racionálne. Tak čo robíme s týmto konfliktom? Sú tu takí,
ktorých názory na náboženstvo nie sú veľmi odlišné od mojich vlastných, no ktorí
napriek tomu majú pocit, že by sme sa mali snažiť utlmiť konflikt, že by sme mali
spraviť kompromis. Napríklad Stephen Gould a tiež Lawrence Krauss,
ktorý, keďže je tu, ma môže opraviť ak sa mýlim, majú pocit, že je
najdôležitejšie zachovať neporušenosť vedeckej výuky, že by sme mali zaistiť
podporu hlavných línií náboženstiev, ktoré často nemajú problém napríklad
s učením darwinizmu v školách. Spraviť z nich spojencov
a nestúpať im na nohy rozprávaním o konflikte medzi vedou
a náboženstvom. Edward Wilson, ďalší dobrý priateľ, chce získať podporu
hlavných náboženstiev, ako spojencov v ochrane životného prostredia. Ja
ich názory rešpektujem, rozumiem ich motívom a neodsudzujem ich, ale
ja ich nezdieľam. Pre mňa je konflikt medzi vedou a náboženstvom
dôležitejší, ako otázky učenia vedy a dokonca životného prostredia. Myslím
si, že svet sa potrebuje zobudiť z dlhej nočnej mory náboženskej viery
a čokoľvek my vedci môžeme robiť, aby sme oslabili pozíciu náboženstva by
malo byť urobené a nakoniec môže byť naším najväčším príspevkom civilizácii.
Ďakujem
Menovky:
Kritické myslenie,
Náboženstvo,
Steven Weinberg,
Veda
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)