Ostré predmety

Je zaujímavé, ako veľmi ma v poslednej dobe fascinuje pohľad na ostré predmety. Možno mi pripomínajú divoké hryzenie moje ex priateľky, alebo sa mi  iba páči to, ako sa od nich odráža svetlo. Ťažko povedať. Podstatné je, že  odkedy ma táto fascinácia napĺňa, začala pre mňa jedáleň predstavovať  ideálne miesto na nadväzovanie nových kontaktov.

Hrám sa s príborovým nožíkom a rozmýšľam o tom, že školské obedy sú čím ďalej, tým lepším kreatívnym cvičením. Predsa len, predstavovať si, že túto ťažko identifikovateľnú hmotu niekto varil s úmyslom, aby mi chutila, vyžaduje stále väčšie množstvo fantázie.  Ako sa tak pozerám po ľuďoch, mám pocit, že som tento deň už raz zažil, akurát bol o kúsok farebnejší.  Keď zbadám ju, sedieť samú o stôl ďalej, moje myšlienky okamžite zmenia smer. Pravdepodobne by som mal v mysli vyzdvihovať jej úžasné prsia, aby som neporušoval spoločenské konvencie o zmýšľaní mužov.  Jej pehy sú však pre mňa oveľa príťažlivejšie. Prisadnem si k nej „Ahoj“, zaskočene sa na mňa pozrie, „viem, že sa nepoznáme, ale máme spoločnú známu, Naťu z Prešova. Videl som ťa pred časom na jej fotke, a tak som si povedal, že ak má o tebe dobrú mienku ona, určite si človek, ktorého stojí zato spoznať.“ Keď dokončím svoj dlhočizný monológ,  dám jej čas prežuť prekvapenie a odzdraviť sa.

„Keď si sa mi vtedy predstavil, skoro som prehltla vidličku,“ povie, zatiaľ čo jej olizujem krk.

„To by bola škoda, nemal by som sa s kým hrať.“

„Možno by si si našiel inú hračku.“
„Možno, ale celkom určite by nedosahovala tvojich kvalít.“

„Aká je šanca, že budú mať dvaja náhodní ľudia spoločnú známu z opačného kúta Slovenska?“

„Náhodní, skoro žiadna,“  zašepkám a pobozkám ju tak, aby sa už nepýtala.

Stále je mi trochu ľúto, že kvôli mne opustila jej predchádzajúceho priateľa. Aj to, že mi to moja bývalá, ktorej fotka nás zoznámila, stále vyčíta. No som v tomto vzťahu šťastný, hoci moja momentálna vôbec nehryzie.